Rudolf Dička

Osudy kysuckého výtvarníka a samouka Rudolfa Dičku sú rovnako pestré a vzrušujúce ako jeho tvorba. V mladosti sa potýkal s neľahkými problémami a závislosťami. Študoval na Drevárskom učilišti v Liptovskom Hrádku, školu však nedokončil. Nasledovali zložité roky hľadania vlastnej identity a kontroverzných stretnutí s vtedajšou štátnou mocou a policajnou mašinériou. Prelomovým aj pre Ruda Dičku je rok 1989, ktorý prináša nové možnosti v tvorbe a v jeho živote predstavuje najplodnejšie obdobie. Roku 1993 získava svoje prvé významné ocenenie – Hlavnú cenu na celoštátnej výtvarnej súťaži Výtvarné spektrum v Bratislave a tiež Cenu Národného osvetového centra. V súčasnosti má Dička za sebou množstvo kolektívnych i profilových výstav. Jeho tvorba sa vyznačuje veľkým tvorivým potenciálom, za pomoci ktorého bezprostredne reaguje na aktuálne problémy a situácie, akými sú religiozita, alkoholizmus a nezamestnanosť na Kysuciach. Má silné sociálne cítenie, je vnímavým človekom. Mnohé jeho práce sú monumentálne svojimi rozmermi i silnými filozofickými témami, nesú v sebe silný etický náboj. Jeho tvorba už dávno presiahla hranice Kysúc i Slovenska, má veľký ohlas aj v zahraničí (Česká republika, Poľsko). Roku 2000 natočila Eva Belková videofilm Energia v čase, ktorého súčasťou je aj zaujímavý Dičkov portrét. Popri maľbe sa Dička venuje aj fotografovaniu. Žije s matkou v Turzovke. Spolupracuje s nitrianskym umeleckým združením Animartis. Zdroj: kulturnekysuce.sk Foto: cs.isabart.org